O barometri vľúdnosti

Nielen ženy, ale aj muži radi rozprávajú. Všetci, a nie vždy to dáva zmysel. Niektorí menej, iní príliš či nadpríliš a sú aj takí, ktorí sa občas ani nestihnú nadýchnuť. Tvrdia, že majú pravdu, preto je povinnosťou, občas vynúteného publika, ich počúvať. Pravdou je, že to zväčša nie sú určujúci šíritelia pôvodných a odvážnych myšlienok a už vôbec nie signatári slobodného učenia o pevnej vôli.

V skutočnosti, akoby týchto ľudí ovládal ubíjajúci strach, ktorý im môže každým nevypovedaným slovom ukradnúť kúsok z vlastnej dôležitosti.

Rozpínavá, až démonická sila pochybnosti o sebe, ktorú treba okamžite rozbiť zahlcujúcim a bezvýznamným kontextom. Kedykoľvek, kdekoľvek a pri komkoľvek. A tak sa veľakrát márnivé slová vylievajú do prostredia otrávených poslucháčov ako betónová masa do hlbokej a zapáchajúcej čiernej diery. Prečo je to tak? Čo nastavilo týmto zahlcujúcim bytostiam fázu neprijímania, odmietania a krutej nekompromisnosti? Koľko naprojektovaných a zlomyseľných viet si museli v živote vypočuť, aby prestali postupne sami počúvať? Ak existuje barometer vľúdnosti a láskavosti, ktorý by im na počiatku nameral mizivé hodnoty, je tu predpoklad, že ich to neskôr zastaví, stíši a vnútorne nanovo rozvibruje. Možno ich to dokonca na okamih vráti do nehostinnej detskej izby, zlomeného partnerského vzťahu, schátraného rodičovského domu alebo tiesnivej samoty, ktorou sa niekedy veľmi dávno potrestali. Niekde, v odľahlom kúte objavia svoje zriasnené a smútkom obťažkané srdce, ktoré v skutočnosti vôbec nepotrebuje rozprávať, len jemne tikať. Do blízka, aj do diaľky. Každý je majiteľom láskavého srdca a dôležitého barometra. Každý je viac láskyplný, než je zmerateľné.