Vyhľadal ma vraj iba preto, že vzhľadom na vysoké pracovné nasadenie, nemá čas stretávať sa s priateľmi, ktorých už v podstate ani nemá a potrebuje sa vyrozprávať.
Kvalitný oblek, vkusná kravata, elegantný zostrih vlasov. Nepretržite si mädlil ruky. Pohľadom blúdil po miestnosti, ale najčastejšie ho upieral k zemi. Keď som ho vyzvala, aby si vybral tému rozhovoru, prekvapene sa na mňa pozrel: “Myslel som, si, že to určujete vy. Nie som zvyknutý navrhovať myšlienky, skôr ich napĺňať.”
Mierne sa uvoľnil a spustil plecia, až keď som ho poprosila, aby mi porozprával o svojej práci. Nepretržite zdôrazňoval, že zastáva vysoký post v štátnej správe, a to len vďaka tomu, že sa mu darí, viac ako ostatným, raketovo napĺńať predpísané štandardy určených pracovných cieľov. Má v malíčku spracovávanie všetkých výstupov, usmernení. Je hrdý na to, že úrad oceňuje nielen jeho lojalitu, dva prestížne akademické tituly, ale predovšetkým bezúhonnosť a neúnavné tempo. Na stupnici od jedna do desať by sa s čistým svedomím ohodnotil takmer na plný počet. “Čo vám bráni venovať si desať bodov?” Nervózne sa pomrvil v kresle. “Nerozumiem. V našich smerniciach je presne definovaný výkon, nepíše sa v nich nič o sebaohodnotení, preto nemám dôvod oceňovať sa, a už vôbec nie na maximum, úradu je to jedno, pretože mi to nepreplatí…”
Svet miluje definície a ešte viac ľudí, ktorí sa nimi riadia. Svet veľmi rád deklaruje, kategorizuje, zadeľuje, žiada, vystavuje, prehlasuje, selektuje. Málokedy sa pýta, čo by sme chceli, ale jednoznačne vie, čo by sme mali urobiť, aby sme sa vôbec mohli stať “lepšou verziou samých seba”. Možno by na tom nebolo nič zlé, keby sa pod povrchom týchto zdanlivých pozitivizmov neukrýval hrubozrný a bezohľadný diktát, vnucujúci každému človeku agresívnu uniformitu, osobnostnú nesvojprávnosť, istý druh latentnej spoločenskej schizofrénie a najmä nebezpečnej vôľovej pasivity. Prečo sa to deje? Z akého dôvodu dobrovoľne upíname zrak k manipulatívnym chiméram, o ktorých vieme a ešte za to aj ďakujeme?
Je v poriadku kráčať istý čas v tme, možno v pološere, plnokrvne a občas bolestivo. Počúvať iné hlasy a piť z cudzích pohárov. Ale iba dočasne, na získanie autentického konceptu, ktorý nám poslúži objaviť vlastnú definíciu toho, s čím skutočne rezonujú naše presvedčenia. Ťažko nájdeme spokojnosť, ak sa budeme len zaslepene stotožňovať s necitlivým univerzálnym príkazom. Svet síce miluje definície, ale nie ľudí, ktorí sa rozhodli pre tie vlastné.