Ženy, ktoré podvedome bojujú so svojimi matkami, sú majiteľkami veľmi priezračného, otvoreného, ale aj ťažkého a smutného srdca. A často aj konca. Rovnako tak, je to aj so ženami, ktoré nevedia zakopať vojnovú sekeru s vlastnými dcérami. Obe skupiny totiž milujú príliš. Mužov, ktorí im v skutočnosti neprejavujú žiadnu úctu a úprimnú náklonnosť. Rozľahlé krajiny, kde sa aj tak vždy cítia ako nepatričné pútničky. Neadresné charitatívne projekty. Tanec po črepinách. Defenzívne rozkazy z vlastnej vôle, ale nie hlavy. Ofenzívne myšlienky o vnútornej slobode, po ktorej túžia, iba nevedia uskutočniť. Zachraňujú preplnené psie útulky a obdivujú cudzie hlučné územia, na ktorých sa rodičia a deti modlia pri polievke vzájomnými dotykmi.
Avšak, nie všetky dcéry vedia, že sú vyvolenými obeťami svojich matiek. A nie všetky matky tušia, že bolesť, ktorou trestajú, je len prirodzeným vyústením na nich páchaného násilia a neliečenej závislosti na utrpení. Všetky sú obeťami obetí.Často sa stáva, že zraňované dcéry síce vedome vedú so zraňujúcimi matkami celoživotný a nikdy neutíchajúci pochod po mínovom poli, ale odmietajú si to priznať. Vyhovárajú sa na osud alebo boží trest. S matkami je to podobne.
V dospelosti sú trestané dcéry zväčša neobľúbené alebo trpené. Ak ide o líderky, rady sa vytesňujú do bubliny extrémnej dôležitosti či lascívnej krutosti, s potrebou mať všetko pod kontrolou. Najma seba. Naopak, závoj submisivity, ktorý mnohé nosia, im dovoľuje nenápadne šíriť do priestoru kolektívny jed nesúhlasu a postupného rozkladu. Za oponou tohto neznesiteľného a divokého predstavenia, pritom poslušne kľačia malé dievčatká, ktoré sa len boja, zahodiť biele podkolienky, pretože im to nikto nedovolil. A ony nemajú odvahu, vystúpiť z tieňa – pre ne až drakonického zákazu.
Hysterická ambivalentnosť tohto generačného rozporu, tiahnuca stáročiami, môže získať rovnováhu iba v jedinom okamihu. Keď si matky a dcéry uvedomia a precítia svoju ženskosť – ako darovanú vzácnosť prijímať bez podmienok, nie získanú nutnosť, odmietať a trestať.