Nedávno som stretla nesmierne zaujímavého človeka. Nezaťaženého predsudkami, dogmami, politikou, biznisom a už najmenej sebou. Nie, žiadny zenmajster, myšlienkový aktivista, ani pocestný kazateľ v deravom plášti. Obyčajný človek, ktorý predáva na trhu zeleninu a rád sa rozpráva s ľuďmi. Pozoruhodné je najmä to, že síce každé ráno vynáša z auta ťažké prepravky paradajok, ale zásadne nevynáša súdy. O nikom. Slová z neho prúdia ako z čistej rieky. Pevné a oblé.
Jeho príbeh je archetypálny, a tak, prítomný v každom z nás. Je o mužovi, ktorý v určitom úseku svojej cesty zablúdi, všetko stratí, aby začal hľadať nanovo a najmä inak.
Zo sebastredného riaditeľa medzinárodného korporátu, majiteľa niekoľkých domov, áut a žien, sa po veľmi vážnej autonehode stala troska. Nákladné liečenie ho síce telesne postavilo na nohy, ale psychicky sa zrútil. Ostal totiž sám. Bez okázalého karnevalu márnosti, ktorý mu roky poskytoval pocit dôležitosti a naplnenia. Vonkajší, hrubohmotný svet, rýchly, stádovitý a škodoradostný, aký ho dovtedy definoval, mu už nedal šancu. Jedného dňa, keď sedel na lavičke v parku a uvažoval, že so všetkým skoncuje, všimla si ho staršia dáma. Prisadla si k nemu. Keď sa jej vyžaloval, vyriekla vety, ktoré mu neskôr zmenili život – “Ľútosť je niečo veľmi nepekné a zlé, čo z vás vychádza a zasiahlo vám celé srdce. Tak málo viete o sebe. Skúste si položiť jednu otázku, skôr, ako čokoľvek urobíte – každý, každučký deň, kým nie som mŕtvy, naozaj budem veriť všetkým, ktorí si myslia, že už nestojím za nič? Dám príležitosť im, nie sebe?”
Prešli roky. Muž si kúpil malý pozemok na juhu Slovenska, začal pestovať a neskôr aj predávať paradajky. V miestnej obci postupne vybudoval komunitné, voľnočasové centrum pre seniorov, o svojom príbehu píše knihu a z času na čas prednáša na tému – Ako sa stať sám sebou.
Keď som sa ho opýtala, čo podľa neho bráni ľuďom, pochopiť podstatu vlastnej existencie skôr, ako stoja nad priepasťou, zamyslel sa: “Vďačnosť.”