Kolektívny hnev, až zúrivosť, je prirodzený jav. Je to obdobný fenomén ako bolesť alebo smútok. A keďže disponujeme určitým spoločenských, politickým a kultúrnym uvedomením, často zisťujeme, že sa s určitým druhom všeobsiahleho hnevu musíme a potrebujeme potýkať. Navyše, že nás nanovo a opäť prestupuje. Na jednej strane je v poriadku, ak tieto emócie cítime, predovšetkým ako motor pre nastolenie dôležitých zmien v našom živote. Čo však v poriadku nie je, je skutočnosť, ak osobnú zlobu neutralizujeme a dostávame do polohy ľahostajnosti, nevšímavosti a hromadenia agresivity.
Veľakrát sme zmätení, najmä ak si myslíme, že byť uväznení v starom hneve, predstavuje permanentné buričstvo, vyvádzanie, možno aj hádzanie predmetmi do okolia. Nie. Hnevať sa znamená, ustavične pociťovať únavu a súčasne obrastať silnou vrstvou cynizmu, ktorá v nás postupne likviduje všetko nádejné, nežné a sľubné. Je to ako obávať sa neúspechu ešte skôr, ako sa prejavíme. Nútené mlčanie v obkľúčení. Mohutná bezmocnoť a tlak. Jedinou cestou, ktorá nás môže z tohto temného labyrintu vyviesť, je odpustenie.
Áno, ľudia majú problém s odpúšťaním. Takmer vždy a najmä preto, že ich niekedy, niekto naučil myslieť si, že ide o smiešny a zbytočný akt. Hlúpy a neužitočný rozmar na hranici poblúznenia a nepremyslenej spirituality. Myslia si, že odpustením sa v ich životoch aj tak nič nezmení a neuvoľní, neprehodnotí a neposunie. Málokedy pripustia, že práve toto je spôsob, ako sa môžu so sebou spojiť, nazrieť do bludiska najhlbších smútkov, škodlivo sa opakujúcich zlých rozhodnutí, deštruktívnych presvedčení… a všetko preliečiť.
Totiž, odpustenie má veľmi veľa vrstiev a mnoho fáz. Od uvedomenia si, že všetko zlé, čo sa nám prihodilo, môže pokojne odkráčať, pretože sa toho dobrovoľne vzdávame, cez trpezlivosť, s akou necháme postupne odznievať osobné krivdy, modriny a zlomeniny, ktoré sme si v sebe nahromadili, až po finálne rozhodnutie, že sa navždy a dobrovoľne vzdávame akéhokoľvek ďalšieho seba-ubližovania.
V našej spoločnosti je však zaužívané, podporované a zdôrazňované, že odpustenie je istým druhom jednorázovej ponuky a dopytu. Všetko alebo nič. Rovnako, ako neprívetivá, ale často sa vyskytujúca floskula, že odpúšťať znamená prehliadať. Správať sa tak, ako by sa nikomu nič nestalo. Každému sa pritom udeje čokoľvek, najmä to, s čím neráta. Odpustenie znamená, jedného dňa začať, pokračovať a neprestať. Nezastaviť sa a nemlčať. Je to celoživotná práca, naše poslanie a pochopenie podstaty existencie.
Možno je pravdou, že niektorí, svojím vrodeným charakterom odpúšťajú ľahšie ako iní. Pre mnohých je to dar, ďalší sa to musia naučiť, ako novú schopnosť. Odpustiť znamená necítiť zlosť, ale súcit. Odpustiť nám umožňuje nič nekomentovať, na nič nečakať. Nič nechcieť. Zotrvávať mimo chaosu. Odpustiť znamená precitnúť a prijať navždy to, čo nám nikto iba tak nepodsunie, ale najmä nemôže vziať – seba.