Vždy túžila niekam patriť. A bola v tom vytrvalá. V školských zariadeniach do krúžkov šikovných rúk, chytrých hlavičiek, usilovných včeličiek. vesmírnych objaviteľov,… Žiaľ, nikde ju nechceli. Pre nedostatok talentu, prebytok temperamentu, zbytočné nadšenie, drzé mlčanie a neochotu prispôsobiť sa. Postupne uverila, že toto bude zrejme jej naprogramovaný modus vivendi a prisúdená stigma daromnice, s čím sa treba zmieriť a odhodlane plávala ďalej. Źivotom.
Dôvody jej permanentného vyhosťovania z rozličných spoločenstiev síce naberali sofistikovanejšie verzie, ale v podstate išlo ustavične o to isté. Nebola žiaduca, pretože sa nevedela a nechcela napojiť na povinné, univerzálne dýchanie, prísne kolektívne “myšlienkovanie”, direktívne paušalizovanie a hromadné obcovanie s vymyslenou verejnou mienkou. Nikto s ňou nechcel mať nič spoločné. Intelektuáli, katolíci, vizionári nového sveta, ale ani robotníci, darebáci pochybných učení, samozvaní ezoterici, zhypnotizovaní hlásatelia akútnych prevratov, marketingových trendov, dokonca s ňou odmietli spolupracovať aj domoví predajcovia nerezových hrncov z druhej ruky.
Stala sa neúctivým fluktuantom, profesionálnym deviantom a mentálnym výkričníkom neužitočnosti. Napriek tomu, že na veľmi dlhý čas uverila svojej nehodnosti, niečo veľmi hlboké a láskavé v nej z času na čas zaplakalo a prosilo ju, aby sa zobudila a začala načúvať ozvenám vnútornej samoty. Jedného dňa stretla múdreho misionára z Detroitu a ten jej povedal: “Keď odplácame zlo zlom, je to zvieracie, naopak, dobro dobrom, to je ľudské, netreba ale zabúdať, že odmeniť sa zlom za dobro je diabolské a dobrom za zlo božské, a ty vieš, čo je správne…”
Odrazu zazrela svoj vystrašený smútok a pochopila, že každá bolesť iba pripomína človeku jeho vysokú hodnotu, ktorú možno prijať a naplniť.
Našou povinnosťou nie je za každú cenu niekam patriť, opakovať stokrát vyslovené vety, s ktorými nesúhlasíme, mať na všetko názor, smiať sa na veciach, ktoré nám nie sú smiešne, obdivovať umenie, ktoré pre nás nie je umením, zastaviť sa, keď chceme pružne kráčať, zametať cesty, ktoré pod našimi rukami aj tak nikdy nebudú čisté, v naliehavosti prijímať komunitnú symbiózu nízkosti, vzdialenosti, odťažitosti, ktorá nás aj tak nechce prijať, iba pošliapať, pretože sa bojí….
Každý z nás je rovnako iný, ako ten druhý. Našou povinnosťou je nezabudnúť na najliehavejšie, najautentickejšie a najsilnejšie právo, ktoré nás dokáže urobiť šťastnými – byť za akýchkoľvek okolností človekom.