Smrť nemá zmysel, alebo…

Keď stratíme blízkeho človeka, bolesť je nezvratná. Ostrejšia ako presný zárez motorovej píly do tvrdého dreva. Bezútešnejšia ako hlasité blúdenie v čiernom lese. Zákernejšia ako podvod. Bezohľadnejšia ako monzúnová prietrž mračien a bizarnejšia ako chytanie rozžeraveného železa holými rukami.

Inštinktívne sa hneváme na smrť, pretože nás odmietla a nekompromisne preťala to, čo podľa nás ešte malo rásť a pokračovať. Bez opýtania ukázala prstom na niekoho, kto bol pre nás nesmierne vzácny, aby sa poslušne a naposledy nadýchol, vydýchol a prijal koniec, pretože prišiel jeho čas. Jej hlboký zmysel však netkvie v nespravodlivosti, neutíchajúcom žiali a opustenosti, ale v precítení toho, čo nás determinuje a ukazuje podstatu našej jedinečnosti.

Smrť nás učí pochopiť a rešpektovať vyšší, spirituálny rozmer ľudskej existencie. Prijať jej humanistický odkaz, zbavený akýchkoľvek rolí, konzekvencií a hluchých predpojatostí. Neponúka bezhraničný koniec, ale bezprostredné rozvíjanie toho, čo je v nás hlboko ľudské, archetypálne a pravdivé – zmierenie a súcit.

Smrť nežiada, nevyjednáva, ani nechce, aby sme sa dusili smútkom. Naopak, svojou načasovanou prítomnosťou iba upozorňuje na našu krehkosť, ale aj pevnosť, potrebu cítiť a odovzdávať lásku. Každou pozemskou stratou nám iba milostivo pripomína, aby sme sa z času na čas nezabudli zamyslieť aj nad skutočným zmyslom života, ktorý nemá opodstatnenie v mechanickej každodennosti, bezcieľnom hromadení vecí a prchavých zážitkov, v posudzovaní, odsudzovaní, odmietaní, prispôsobovaní. V prázdnom zohľadňovaní a vyčerpávajúcej bezohľadnosti. Oddeľovať zrno od pliev.

Ten, kto sa pocitovo dotkol nášho sveta, ale zároveň ho už opustil, nám zanechal veľkorysý dar – vlastný, komplexne nažitý príbeh, ktorého sme mohli byť súčasťou tak priezračne, ako nazeranie na svet očami Boha. Čím pevnejšie puto nás s niekym spojilo, bez ohľadu na to, či to boli rodičia, deti alebo partneri, o to naliehavejšiu výzvu môže prijať naše srdce. Verte, že nikdy nechce skamenieť. Dovoľte ešte väčšmi rozochvieť jeho podstatu a hĺbku. Nech spieva a tancuje tak bezprostredne láskavo a úprimne, ako tí, čo sú v ňom navždy sprítomnení a nezabudnuteľní.